Renesancia terapie slnečným svetlom, slnenie sa na plážach a v sanatóriach

    V dobách skorého kresťanstva tieto liečebné metódy považovali za nekresťanské, pohanské šarlatánstvo, a ich používanie bolo zakázané. Časom sa na ne zabudlo, ale prostredníctvom arabských medincínskych vied sa ujali v Európe.

    Slnečná terapia sa vracia koncom 18.st., keď prichádza do módy prirodzenosť,

Maďarsku v r. 1837 vydal prvú dizertačnú prácu na tému helioterapie poslucháč medicíny Andás Fuker. Vo Francúzku, Nemecku, Belgicku aj Anglicku vyrastali sanatóriá, na liečenie hosťov-pacientov plne využívali prírodnú silu morského vetra, slanej vody a slnka v kombinácii s telesným pohybom. 

Trocha teórie optiky 

    Slnečné svetlo, ako časť žiarenia slnka je elektromagnetické žiarenie rozlíšiteľné ľudskym okom, t.j. infračervené a ultrafialovè žiarenia či vlny. 

Charakterizuje sa 

- intenzitou - znamená silu jasu, 

- frekvenciu - ktorú vnímame ako zodpovedajúcu farbu 

- polarita - je ľudským zrakom nerozlíšiteľná časť elektromagnetických vĺn, ktorej časť našej atmosféra pohltí natoľko, že sa ani nedostanú na zemský povrch. Patria do kategórie neviditeľného svetla. Tie ktoré dopadnú na zem sa od rôznych predmetov čiastočne odrážajú späť a čiastočne do okolia podľa ich materiálu a tvaru, my ho vnímame vytvára sa nám obraz daného predmetu.

Neviditeľné časti žiarenia my nevnímame, ale technicky ich vieme zmerať prístrojmi.

    Škodlivé účinky určitej časti spektra slnečného žiarenia sú aj človekom vnímateľné po dlhšom čase pôsobenia.

Stavebné molekuly buniek sú pôsobením žiarenia chopné prijímať energiu, ktoré budzujú alebo ionizujú, nie sú však vždy priaznivé môžu poškodiť DNA organizmu.

Rôzne vlnové dĺžky prenikajú do rôznych hĺbok telesných tkanív. 

Oči a pokožka sa môžu poškodiť povrchovej vrstve oči sa vstrebáva infračervené vzdialené ultrafialové žiarenie ich účinkom môže vzniknúť zápal rohovky.